NAJSTARŠIA

Som doma a čakám, že príde dážď.

Ako vždy sa pozerám na nebo. Odjakživa sa pozerám na nebo. Stále.

Stále sa pozerám na nebo, aj na krajinu, ktorá mierne klesá, ako sa vzďaľuje, aj na cestu, ktorá sa stráca kdesi za lesom.

Pozerám sa, je večer. Pozerám sa vždy večer. Večer čo večer stávam vo dverách a pozerám.

Stála som tam, ako tam stávam dodnes, ako som tam tuším stávala odjakživa.

Stojím tam a čakám, že príde dážď,že spŕchne na krajinu, na polia a lesy a že pookrejeme.

Čakám.

Nečakala som vlastne stále?

(V duchu si znova a znova vravím: Ja vlastne stále iba čakám, a musím sa nad sebou usmievať.)

Hľadím na cestu a pritom premýšľam. Keď po večeroch stojím na prahu a čakám, že príde dážď, často premýšľam.

Neprestajne znova a znova preberám roky, čo sme tu vy a ja spolu prežili, stále sme všetky tu, ako sme tu boli odnepamäti, neprestajne na to myslím, nás päť,

na všetky tie roky, čo sme tu prežili a premárnili,

lebo všetky tie roky sme stratili, prešli nám čakaním na neho, čakaním na mladšieho brata. Odkedy odišiel, ušiel, opustil nás,

odkedy ho otec vyhnal,

čakáme.

Dnes, práve v tento deň, som na to myslela, myslela som na to práve tento deň.

Na tie stratené, premárnené roky.

Celé roky sme sa odtiaľto ani nepohli, iba sme čakali.

(A tu sa tuším musím znova na sebe zasmiať. A keď sa tak vidím, keď si sama seba predstavím, ako sa na sebe smejem, tisnú sa mi slzy do očí a bojím sa, že sa rozplačem.)

Všetky tie roky sme žili v očakávaní, premárnili sme ich, lebo sme nerobili nič iné, iba sme márne čakali.

Nič konkrétne sme nemohli očakávať, žili sme len pre samo čakanie.

Práve v ten deň som si predstavovala čas, ktorý som mohla prežiť kdesi ďaleko odtiaľto,

keby som bola utiekla,

čas, v ktorom som mohla prežiť iný život v inom svete,

predstavovala som si samu seba bez vás štyroch kdesi, kde nie ste, kde som sama bez vás a bez čakania.

Predstavovala som si čas, ktorý som mohla prežiť inak, jednoducho, už nečakať, už na neho nečakať, uniknúť pred sebou.

Čakala som na dážď, dúfala som, že začne pršať.

Čakala som, ako som svojím spôsobom čakala neprestajne.

Čakala som a priam som ho videla.

Čakala som a zrazu som ho videla, je to on, mladší brat,zjavil sa v zákrute a kráčal smerom k domu.

Čakala som, no nebolo to nič konkrétne, a vtom ho vidím prichádzať.

Čakala som ako vždy, ako už toľko rokov, celkom bez nádeje, a práve v tej chvíli, práve keď sa zvečerievalo, práve vtedy sa zjavil, vidím ho.

Vystupuje z nejakého auta, posledných sto metrov prejde pešo, kráča ku mne s taškou prehodenou cez plece.

Pozerám sa, ako prichádza ku mne, ku mne a k tomuto domu. Hľadím na neho.

Stojím na mieste, ani som sa nepohla, hoci som si bola istá, že je to on. Istotne je to on.

Tak je to, po rokoch sa k nám vrátil, presne tak, ako sme si to vysnívali, urobil to tak, ako som si to vždy myslela, sčista-jasna, bez varovania, vrátil sa tak, ako sme si to vždy predstavovali.

Kráča pokojne, nenáhlivo, hľadí pred seba, no zdá sa, že ma vôbec nevidí.

Je to on, môj mladší brat, ktorého som toľko čakala, kvôli ktorému som premárnila život,

- áno, určite som ho premárnila, teraz to už viem naisto, premárnila som ho -

je to on, môj mladší brat, vrátil sa zo svojich bojov, konečne ho vidím a nič sa vo mne nepohne,

prekvapuje ma vlastný pokoj, nevykríknem, ako som si to predstavovala, aj vy ste si určite vždy predstavovali, že vykríknem.

Podľa našej verzie by každá vykríkla.

Nijaký výkrik prekvapenia ani radosti.

Nic. Vidím ho, ako kráča ku mne, a dúfam, že odbočí, že som sa pomýlila a nič sa u nás nezmení.

Nebol to omyl.

(...)